Používanie betónu má svoje korene hlboko v histórii, ktorá siaha až do obdobia pred viac ako 7000 rokmi. Prvé náznaky betónu nachádzame v oblasti dnešného Jordánska, kde staroveké civilizácie experimentovali s primitívnymi zmesami, ktoré slúžili na výstavbu ciest a budov a dokonca aj monumentálnych stavieb, ako sú pyramídy. Ich betónové zmesi boli zložené z vápenca, vody a iných prírodných materiálov, ktoré vytvárali pevný a trvácny materiál.
Rímska ríša priniesla revolúciu v používaní betónu. Rímsky betón sa stal základným stavebným materiálom pre mnohé významné stavby, vrátane Pantheonu a Kolosea. Bol vyrábaný z vápenca, sopečného popola (pozzolana) a vody. Tento materiál bol mimoriadne odolný, čo dokazujú mnohé rímske stavby, ktoré pretrvali až dodnes.
Po páde Rímskej ríše používanie betónu na nejaký čas ustúpilo. V stredoveku a počas renesancie sa opäť objavil záujem o staroveké techniky. Stavitelia začali experimentovať s betónom, pričom sa inšpirovali rímskymi stavbami. Tento záujem viedol k oživeniu betónu ako stavebného materiálu v Európe.
Skutočný zlom v histórii betónu nastal počas priemyselnej revolúcie v 19. storočí. V tomto období bol vyvinutý portlandský cement, ktorý sa stal základnou zložkou moderného betónu. Portlandský cement umožnil výrobu betónu s vyššou pevnosťou a odolnosťou. Táto inovácia otvorila dvere pre výstavbu moderných mostov, budov a iných inžinierskych diel.
V 20. storočí sa betón stal základným stavebným materiálom pre urbanizáciu a výstavbu veľkých infraštruktúrnych projektov. Vývoj nových technológií a materiálov, ako sú vystužený betón a predpätý betón, umožnil architektom a inžinierom vytvárať ešte komplexnejšie a ambicióznejšie stavby.
V súčasnosti sa betón využíva na stavbu budov, priemyselných stavieb, dopravnej infraštruktúry, ale má tiež svoje umelecké a dizajnové využitie. Nové inovatívne prístupy, ako je samoliečivý betón alebo ekologické betónové zmesi, ukazujú, že tento materiál má aj naďalej potenciál sa vyvíjať a prispôsobovať potrebám modernej spoločnosti.